Vyhľadávanie   Ikona Facebook
Čo majú títo úspešní športovci spoločné?
Vedia, že tréning mentálnych zručností posúva ich výkonosť.

Kam smeruje vzťah tréner-rodič u športujúcich detí?

Zdá sa, že táto téma je stále aktuálna, živá a večná. Určite každý tréner, rodič, aj hráč by dokázali o nej rozprávať dlhé hodiny. Mám pocit, že táto téma, je ako „bezodná studňa“, ktorá ponúka každodenné inšpirácie, o ktorých sa bude „živo diskutovať“.

Minulý rok, som aj ja mal možnosť intenzívnejšie sa „nadýchať a absorbovať informácie“ priamo v teréne z tejto oblasti a rád by som vám ponúkol svoje videnie.

Som členom pracovnej skupiny, ktorá v rámci SZĽH pripravuje informačno-prezentačné publikácie pre rodičov, trénerov a hráčov, ktoré by mali pomôcť všetkým zúčastneným skupinám vniesť viac svetla v príprave a výchove mladých talentov. Nie, nie sú to žiadne „zaručené a striktné manuály“, podľa ktorých sa teraz musia všetci riadiť. Sú to prospešné informácie z rôznych zdrojov od vedecko-odborných cez trendové až po informácie, ktoré ponúka zdravý gazdovský rozum. A mali by, aj tak byť prijímané odbornou aj laickou verejnosťou, ktorej záleží na napredovaní našich mladých talentov.

Druhou skúsenosťou bola aktívna spolupráca s mladou, ale rýchlo napredujúcou CFT Akadémiou, ktorá v 15-tich strediskách vychováva šikovných futbalistov a robí to hravou a prirodzenou formou. Tu som absolvoval niekoľko desiatok stretnutí s rodičmi a bolo veľmi zaujímavé načúvať rôznorodým postrehom, skúsenostiam a názorom rodičov, ktorí chcú aby ich deti napredovali a mnohí z nich už absolvovali so svojimi staršími ratolesťami aj „školu“ v iných profikluboch. Takže vedeli porovnávať…

Prednáškovo-diskusné turné pod názvom POZITÍVNY KOUČING TOUR 2018 v 6-tich slovenských mestách bolo akousi čerešničkou na torte. A verte, že počas dlhých debát a diskusii s trénermi a rodičmi športovcov kolektívnych aj individuálnych športov vyplávalo ohromné množstvo zaujímavých tém, ktorým je potrebné sa venovať, ak chceme aby sa kvalita prípravy, koučingu a výkony uberali správnym smerom a zastavili sme cúvanie nášho športového vlaku, ktorý sa za posledné roky „vybral“ nesprávnym smerom.

Pri načúvaní trénerom a rodičom som spozornel, keď rodičia sa začali sťažovať na trénerov, ako málo s nimi komunikujú, že sú dobrí len na platenie a cestovanie. Druhá- trénerská strana zase argumentovala, že najradšej by boli, aby počas tréningov a zápasov, rodičia tam neboli, stačí ak svoje dieťa len na tréning privezú, že zbytočne im „kafrú“ do tréningu, či koučingu zápasu, že rodičia nerozumejú futbalu, hokeju, nech toto láskavo nechajú odborníkom, že doba je zlá a autorita trénera je podkopávaná spoločensky aj samotnými rodičmi, ktorí hustia do svojich detí nezmysly a hádžu im polená pod nohy.

Ako z toho začarovaného kruhu von? Som presvedčený, že všetko je to o nás o ľuďoch, o našich postojoch k daným veciam o ochote komunikovať a hľadať riešenia.

KDE JE VÔĽA, TAM JE CESTA, tuším tak sa to hovorí…

Moja skúsenosť s rodičmi a trénermi je taká, že ak je zhoda, harmónia vo vzťahu tréner-rodič, potom aj výkon hráča, športovca je oveľa lepší. Energia, ktorá sa generuje v takom harmonickom vzťahu sa pozitívne prejavuje na raste mladého športovca a jeho výkonoch a sebavedomí.

Upriamim pozornosť na zaujímavý fenomén INDIVIDUÁLNY verz. KOLEKTÍVNY ŠPORT. Pri individuálnych športoch si rodičia resp. samotný športovec vo vyššom veku vyberajú trénera sami. Aké benefity to prináša? Zadefinujú si jasné pravidlá komunikácie, kompetencii, ciele a zodpovednosť za jednotlivé oblasti tréningu. Spoločnými silami sa snažia rozvíjať potenciál a silné stránky mladého športovca. A to je hlavný predpoklad k tomu, aby sa samotný športovec cítil komfortne, bezpečne a motivujúco. Výsledkom takého prístupu je obojstranná dôvera a dobrovoľné otváranie svojho vnútra, svojej 13-tej komnaty, kde je ukrytý kľúč k ľudským a športovým hodnotám, ktoré umožnia trénerovi ešte viac vyšperkovať a vybrúsiť diamant, ktorý sa v športovcovi ukrýva. Tu by som vyzdvihol slovo DÔVERA, ktorá je tak potrebná pre harmonický rast mladých športovcov. Asi aj preto, /samotný talent je nespochybniteľný/, nám v súčasnosti robia radosť SAGAN, TOTH, VLHOVÁ, či FIALKOVÁ.

Pri kolektívnych športoch je to trochu odlišné. Trénera nominuje vedenie klubu. Tréner má svoju filozofiu práce s tímom a jednotlivcami. On je ten mienkotvorný činiteľ, ktorý svojimi argumentami, filozofiou a názormi vedie, občas v dobrom poblázni, či v zlom zmanipuluje svojich hráčov na svoj obraz. Preto je dôležitá klubová kultúra, etická filozofia a ciele, ktoré by mali plne korešpondovať s prácou trénerov v jednotlivých vekových kategóriách. Tu vidím ešte v našich slovenských pomeroch veľké rezervy/česť výnimkám napr. MŠK Žilina/, že absentuje jasná a dlhodobá vízia, ktorú stanovuje klubové vedenie, s ktorou by mali byť oboznámení a stotožnení nielen samotní tréneri, ale aj rodičia a hráči. Ak tak nie je, potom je to živelné, viac funguje systém POKUS-OMYL a opäť na to doplácajú samotní hráči.

ÚSTRETOVÁ KOMUNIKÁCIA – KĽÚČ K ZLEPŠENIU ATMOSFÉRY

Nie je tajomstvom, že tréneri v drvivej väčšine sa „kreujú a rekrujtujú“ z bývalých hráčov. A či sa nám to páči alebo nie, v samotnej trénerskej práci sa vedome, či nevedome prejavujú prvky a veci, ktoré si bývalý hráč- teraz tréner prebral a nesie zo svojich hráčskych čias a od svojich trénerov. Aj tie dobré, ako aj tie zlé, z pohľadu času a trendov. Preto mnoho súčasných trénerov ma fixnú ideu, že oni sú tí, ktorí to vedia najlepšie a nepotrebujú k sebe nikoho, aby im do toho kecal. Idú si to svoje /tak to fungovalo predtým, tak to musí byť dobré aj teraz/ komu sa to nepozdáva, nech sa páči, tam sú dvere. A práve táto obava zo straty „ patentu na rozum“ bráni trénerom komunikovať s ďalšími špecialistami, ale aj so svojimi hráčmi, s ich rodičmi a tak sa priepasť zväčšuje, nestavajú sa „mosty porozumenia, ale múry zatratenia“. Vedie to k strate aj tak chabej dôvery, hráči sa uzatvárajú, tréneri komunikáciu zamieňajú za jednostranné pokrikovanie a rodičia buď abdikujú úplne a prispôsobia sa danému stavu alebo vybuchnú, vynadajú trénerom, počastujú ho na sociálnych sieťach, poohovárajú a svoje dieťa posunú do iného klubu. A sme tam, kde sme nechceli byť, točíme sa v začarovanom a nikdy nekončiacom kruhu beznádeje a frustrácie. A opäť to všetko je energia, čím sú slová ostrejšie, energia je ťažšia, lepkavejšia, ktorá sa spája do najprv neviditeľných zhlukov, neskôr spolu s negatívnymi pocitmi a emóciami smútku a nervozity sa začína krásne zrkadliť a formovať v podobe prehier, zlých výkonov, dusnej atmosféry či zranení, čo skôr či neskôr vyústi do trénerskej výmeny. Všetci sa čudujú, ako je to možné, ale vlak sa už pohol a takéto „čudo“ je veľmi ťažko zastaviť…

Preto to chce ĽUDSKÉ PRECITNUTIE A POZNANIE, že aj v kolektívnych športoch je dôležitý VZŤAH založený na DÔVERE a KOMUNIKÁCII.

Je potrebné pochopiť, že všetci sú dôležití. Počnúc klubovým vedením, ktoré určuje smer, ciele a filozofiu, rodičmi, ktorí v dnešnej rýchlej dobe nie sú len klubovou externou peňaženkou a dopravným prostriedkom, ale hlavne trénerovým partnerom a pomocníkom. A hlavnú úlohu v tom všetkom hrá osobnosť trénera, ktorý okrem svojich trénerských zručností je hlavným hýbateľom, ktorý môže a má schopnosť spájať jednotlivé strany. Hľadá a nachádza platformu na komunikáciu, edukáciu, vysvetľovanie a obrusovanie trecích plôch. Mal by byť chápajúcim mudrcom, ktorý vie, že ak spolu s rodičmi vytvorí bezpečné a pohodové prostredie pre športovcov, tak len vtedy môže čerpať informácie z hlbýn hráčskej Duše a vytiahnuť na svetlo jeho skutočnú silu a zvýšiť sebavedomie, po ktorom tak všetci túžobne voláme. Mal by vedieť, že komunikáciou s inými ľuďmi, nestratí zo svojej autority, odbornosti ani spoločenského postavenia. Naopak, všetci to príjmu, ako gesto porozumenia, tolerancie a motivácie podávať ešte lepšie výkony.

POĎME SPOLU NAROVNÁVAŤ UŽ AJ TAK KRIVÉ ZRKADLÁ. AKO?

Tréneri, vedomím prijatím skutočností, že občas viac, ako úzka špecializácia, či odbornosť v danom športe, na mladého hráča blahodarne zapôsobí ľudskosť, pochopenie a ďalšie hodnoty, ktoré nás prevyšujú, hoci ich nevieme pomenovať, odmerať, či uchopiť, ale treba veriť, že existujú. Vytvárať harmonické tréningové prostredie, v ktorom sa mladý hráč nebude báť hrať tvorivo, na hrane zdravého rizika a vytvoriť atmosféru, ktorá umocňuje zážitky sebapoznania a sebazdokonaľovania sa. Fenomén s názvom CHYBA. Tréner by mal vedieť a s plnou dávkou trpezlivosti prenášať túto skutočnosť aj na svojich zverencov, že CHYBA je skvelý nástroj učenia a napredovania.

Rodičia, zmenou myslenia a zmenou chybného úsudku, že môj syn, či dcéra budú hrať len vtedy, keď si to u trénera „kúpia“. Uvedomením, že ak všetky nástrahy, problémy a pády budeme riešiť a žehliť za naše deti, tak im len zbytočne berieme vietor z plachiet, berieme im možnosť stať sa silnými, samostatnými a sebavedomými osobnosťami. Takáto „opičia láska“ vedie k tomu, že im nedovolíme vyrásť na skutočných športovcov, ktorí budú v budúcnosti konfrontovaní so súpermi a tak, či tak budú nútení prijímať vlastné rozhodnutia na ihrisku, kurte, či klzisku. Čím skôr to pochopíme, tým skôr dáme svojim športujúcim ratolestiam šancu na prebratie zodpovednosti za svoje činy a rozhodnutia.

Učme sa jeden od druhého, inšpirujme sa navzájom, kolektívne športy od individuálnych a opačne. Čím viac informácii budeme mať, tým lepšie pre nás.

Ako to máte vy? Ako to je vo vašich kluboch a tímoch? Čo sa vám osvedčilo pri výchove a vedení vašich hráčov a detí? Ako ste riešili komunikáciu a stretávanie sa s trénermi? Viete si predstaviť prebrať niektoré veci z individuálneho športu do kolektívneho? Ak áno, ktoré? Podeľte sa s vašimi zážitkami z tejto oblasti, pomôžeme ďalším generáciám minimalizovať chyby a progres bude rýchlejší.

Miroslav Mackulín, inšpirované životom