Vyhľadávanie   Ikona Facebook
Čo majú títo úspešní športovci spoločné?
Vedia, že tréning mentálnych zručností posúva ich výkonosť.

Môže sa futbal, hokej, inšpirovať folklórom?

unnamed

Som presvedčený, že MUSÍ. Inak…???

Asi každý z vás sa stretol s folklórom v rôznych podobách. Ja sa priznám, že som doteraz bol pasívnym divákom, či návštevníkom rôznych folklórnych slávností, ale občas na narodeninových oslavách, či svadbách som sa aktívne zapájal do tanečno-speváckych freestylov a keďže som z východu, tak si viete predstaviť tú „zbešnelú zábavu“ :)

Minulý víkend som prijal pozvanie od rodinných priateľov z malej dedinky Ducové, ktorí každý rok sú súčasťou otvorenia letnej kúpeľnej sezóny v Piešťanoch. Špecifikum je v tom, že každá dedina ide vo svojich tradičných krojoch a menia sa len témy, ktoré účinkujúci stvárňujú /svadba, dožinky, vinobranie…/ A tak slovo dalo slovo, sľúbil som s manželkou účasť, ale mali sme jednu podmienku, že prídeme v našich šarišských krojoch.

Celá príprava, schádzanie sa v kultúrnom dome, pečenie koláčov, doladzovanie výzdoby, krojov, repertoáru /tanečného, speváckeho/, až po samotné vystúpenie a sprievod, mi pripomenuli dlhú prípravu športovcov na vyvrcholenie sezóny, či dôležitý turnaj.

Nakoľko sme len „hosťovali“, tak bolo nám dovolené prísť len v predvečer podujatia, ale ostatní tvrdo a poctivo trénovali počas dlhých zimných večerov nielen v kultúrnom dome, ale aj miestnom šenku. Tam sa riešili detaily a vášnivo harmonizovala tímová chémia. Chceli sme byť originálni a prekvapiť našich folkloristických súperov novou taktikou, preto sme si zvolili tému „KRŠTENIE“. Vsadili sme na mladých, preto aj útočné rozostavenie 4–3–3 počas sprievodu tomu nasvedčovalo. Boli sme tvorivo a odvážne naladení. Vpredu išli, či viezli sa bábätka v dobových kočiaroch. Stredovú formáciu tvorili krásne mladé mamičky, ale na krajných vertikálach sa pohybovali zrelšie nevesty, ktoré svoje skúsenosti využili pri komunikácii s davom divákov a rozospievali, či roztancovali nejedného z nich. V obrane sme neponechali nič na náhodu a „zadok“ tak patril chlapom, skúseným zametačom. Hoci moderné trendy radia ináč, my sme vsadili na starú osvedčenú klasiku s voľným hráčom-harmonikárom, ktorý bol v našom prípade rozdielovým a s našou speváckou podporou sme brali vietor z plachiet súperom.

Ozaj, treba zažiť túto neopísateľnú atmosféru, ktorá vládla na kúpeľnom ostrove v Piešťanoch. Toľko pozitívnej energie sa len tak nevidí. Bola tvorená všetkými, malými aj veľkými, mladými aj staršími, folkloristami, či ďalšími účastníkmi sprievodu, školákmi, športovcami, množstvom divákov, dokonca aj pacientmi z miestnej nemocnice, ktorí to celé sledovali z balkónov.

Hoci toto pestrofarebné divadlo malo aj známky súperenia, všetci chceli strhnúť pozornosť na svoju stranu, očariť divákov, spevom, tancom, dokonca som si všimol aj úplatkárske správanie /nebola to „známa firma “, len miestni chlapi si kupovali divákov štamperlíkom domácej, ženy koláčikmi, ale stále to bolo o tvorení prajnej energie, úsmevoch, radosti, vnútornom naplnení a uznanlivom potlesku. Toto opojné dobíjanie bateriek trvalo asi tri hodiny, napriek veľkému teplu sme to všetci v pohode zvládli a s prianím, že sa vidíme o rok sme sa začali pomaly rozchádzať.

Napadlo mi, či by sme ešte nešli pozrieť nášho kamaráta na blízky futbalový štadión. A tak sme s manželkou v pekných krojoch sa prešli po parku a ešte párkrát prikývli na fotenie s japonskými, francúzskymi, nemeckými a ruskými turistami.

Po príchode na piešťanský štadión som zosmutnel, doľahla na mňa deka videného. Je to asi obraz mnohých menších miest a stavu športu v nich. Práve sa začal druhý polčas dorasteneckého zápasu. V bufete pred štadiónom popíjalo pivo niekoľko starších chlapov, ktorí skepticky spomínali, aké to bolo za ich mladých čias. Na tribúne sa „tlačilo“ asi 6 /slovom šesť/neplatiacich, občas na rozhodcu pokrikujúcich divákov. Na tabuli svietil stav 0:0. Vo vyhradenom priestore pred lavičkami sa pohybovali dvaja nervózne koučujúci a občas teatrálne, rukami rozhadzujúci tréneri. Na pekne upravenom trávniku sa pohybovalo 22 mladých futbalistov, ktorých tréneri preháňali z jednej strany na druhú, sprava doľava. Z ich tvári som vyčítal všetko, len nie radosť a pohodu. Mal som pocit, že len máloktorí hráč videl zmysel toho bezduchého pohybu, bez lopty, bez energie a nápadu. Celé to bolo symbolické, prichádzala búrka. Obloha sa zatiahla, viac pohľadov si vyslúžili hromy a blesky, ako samotná hra. Naivne som sa domnieval, že aspoň po zápase sa dočkáme viac pozitivizmu. Ale mýlil som sa. Všetci vychádzali smutno-naštvano-znechutení, dokonca aj víťazi. Reč tela bola jasne negatívna. O slovách aktéroch radšej pomlčím.

Cestou späť, som sa sám seba pýtal, či má zmysel takéto športovanie? Čo nám ponúka takýto prekáračkový zápas? Koho to môže uspokojovať, napĺňať? Čo všetko je potrebné zmeniť a kto všetko sa potrebuje zmeniť, aby futbal, hokej, či iné športy nám prinášali radosť a pohodu? Aby na tvárach športovcov sme videli opäť úsmev?

V tom sme stretli ďalších neznámych ľudí v krojoch, ktorí sa na nás usmiali, pozdravili, popriali krásny deň a veselo si pospevovali a tancovali ďalej, len tak pre zábavu, hoci už neboli v „práci“. Ale stále tam bolo cítiť nadšenie a radosť a to sa oklamať nedá, ani pestrofarebným krojom. To jednoducho ide zvnútra.

Som presvedčený, že je nutné aj v športe sa vrátiť späť ku koreňom a tam hľadať hodnoty, na ktoré sme, zdá sa zabudli v našej rýchlej a uponáhľanej dobe. Tam nájdeme odpovede na otázky, prečo pri športe, sme sa zabudli usmievať, tešiť, radovať?

Folkloristi v tom majú jasno… A čo vy?

Miroslav Mackulín

unnameda
unnamedd
unnamedh