Vyhľadávanie   Ikona Facebook
Čo majú títo úspešní športovci spoločné?
Vedia, že tréning mentálnych zručností posúva ich výkonosť.

Prečo, prečo, prečo? Rozhovor dvoch trénerov...

Pred časom som bol „nemým svedkom“ rozhovoru dvoch trénerov. Jeden bol starší, druhý mladší, jeden vyšší, druhý nižší, jeden tmavý, druhý svetlý, jeden argumentoval minulosťou, druhý internetovou prítomnosťou. Už vizuálne som cítil rozdielnosť názorov…

Obaja sa zamýšľali, prečo v minulosti sa nám darilo lepšie v kolektívnych športoch? Prečo kvalita hráčov v porovnaní so zahraničím bola v minulosti vyššia? Prečo, napriek tomu, že máme veľké počty licencovaných profi trénerov je málo úspešných a len mizivé promile z nich sa presadí v zahraničí? Prečo zaznamenávame v našich ligách príliv zahraničných hráčov a trénerov na úkor našich? Prečo je skôr sviatkom, ako pravidlom, že naše reprezentácie v kolektívnych športoch sa na podujatia akými sú olympiáda, MS, či ME, dostanú len zriedkavo? Prečo na štadiónoch ubúda zábavy, adekvátne k tomu aj počet divákov? Prečo čoraz viac počúvame nespokojné vyjadrenia frustrovaných hráčov na adresu trénerov?

Táto trénerská debata bola živá, často aj tvrdá. Jedna aj druhá strana pálila ostrými. Od všeobecných fráz, že za všetko môže kapitalizmus, Dzurinda, Fico, privatizácia, sociálne siete, demokracia, spoločensky znevýhodnené povolania /učiteľ, tréner…/ debatujúci prechádzali až k pomerom v ich vlastnom klube. Ako chýba vízia, filozofia, peniaze, že je malý záujem zo strany detí a rodičov a skončilo to spoločným konsenzom a frázou: „Tak, povedal som si, že aj ja sa na tréningu rozdám a budem nerváčiť, len do výšky svojho platu a basta“.

Obávam sa, že toto je asi väčšinová „verejná mienka“, aspoň u nás na východe, ale viem a verím, že pomaličky sa začínajú hýbať ľady a veci posúvať k lepšiemu. Tiež sa často zamýšľam nad viacerými PREČO? A prichádzam na takéto odpovede…

Prečo, napriek odbornému vzdelávaniu trénerov a ľahkému prístupu k rôznym skvelým cvičeniam na internete, často máme pocit, že vychovávame skôr „bezemočných robotov“, ako tvorivých a sebavedomých hráčov?

Som presvedčený, že žiadne skvelé cvičenie, ani farebné tréningové pomôcky nám negarantujú to, že tréning bude hravý a hráči spolu s trénermi šťastní. Môže to byť aj odraz doby, v ktorej žijeme. Posúďte sami. ** Prírodu a prežitky s tým spojené, sme vymenili za posedenie pod umelým stromom v nákupnom centre. Podľahli sme tvrdeniam médií, že hra detí so psíkmi a mačkami prinesie len riziko chorôb a tak rodičia kupujú deťom „plyšákové atrapy“ na baterky, ktoré imitujú brechot psov a očkovanie je potom liek na všetko.** Novodobé internetové mamičky (česť výnimkám) od malička hermeticky strážia svoje ratolesti pred všetkým živým a naturálnym. Deti majú zákaz sa hrať vonku v kalužiach, v blate, lebo vírusy, lebo baktérie, či iní triedni nepriatelia. Samozrejme ak sú v bielych šatičkách a sandálkach je to nezmysel, však? Ale prečo tí škandinávci dlhodobo otvárajú jasle, škôlky a školy priamo v prírode? Decka sa hrajú, šantia po kolená v kalužiach vody a blata, ale na rozdiel od našich detí, sú vhodné „gumákovo obuté“ a „pršiplášťovo oblečené“. A aj takýmto spôsobom od malička rozvíjajú tvorivé a kreatívne schopnosti vlastného prežívania a radosti. Som presvedčený, že potom deti sú aj veselšie, zdravšie a vitálnejšie.

V našich súčasných podmienkach drvivá väčšina rodičov kvôli bezpečnosti vozí svoje deti do školy, zo školy, na tréning, z tréningu. Odovzdávame vlastné dieťa učiteľom, trénerom, vychovávateľom a tvárime sa pri tom tak profesionálne, ako dealer renomovanej donáškovej služby, len zabúdame, že dieťa nie je balík, ale živý tvor, očakávajúci otvorenú komunikáciu, tvorivé a inšpiratívne prostredie pre svoj rast a napredovanie. Túži po tom, kedy bude môcť samé, slobodne a tvorivo sa prejaviť. Preto prirodzene hľadá, kde a akým smerom svoju prebytočnú energiu investuje. Ak ju nedokáže odprezentovať tvorivo a nedostane sa mu pozitívna spätná väzba, navyše je mu doma, v škole, na tréningoch, či krúžkoch všetko „naliňajkované a prikazované“, tak sa nečudujme, že prichádzajú na rad spoločnosťou neakceptovateľné „prešľapy“, za ktoré je zatracovaný nielen svojim okolím, ale aj sám sebou a problém so sebavedomím je na svete.

Mnohí voláme po návrate k hraniu futbalu, vybíjanej, hokeji na pľackoch pred domom, či medzi bytovkami, ako nám to ponúka náš „spomienkový optimizmus“. Ale realita je taká, že to nahrádzame tréningovými jednotkami na umelej tráve, v umelo vytváranej atmosfére a často aj s umelo pripraveným tréningovým plánom.

Voľná hra a zápasy „pouličných tímov“ prinášali neskutočné vzrušenie, napätie, školu života a športu. Koľkí z vás ste sa pre výhru pobili, pokopali, rozkamarátili, udobrili, či rozplakali? Ako tuho sme museli rozmýšľať, ako nabudúce to spravíme ináč, lepšie, aby sme súperov, o pár rokov starších futbalovo, či hokejovo „prečúrali“? Koľko prehier, rozbitých hláv, zašitých nôh, zlomených hokejok a roztrhaných „telelôpt“ padlo, aby sme sa posúvali a rástli? „Výchovno-prirodzené“ prostredie bolo často veselé, občas kruté a drsné, ale spravodlivé. Učili sme sa pozorovaním, „odkukávaním“ a na vlastných chybách. Len naše vlastné rozhodnutia a tréning mohli priniesť nami očakávané lepšie výsledky. U nás sme hrali zápasy nie na čas, ale do zotmenia, alebo kým jeden zo súperov nepadol od vyčerpania. Vyhral lepší, porazený musel uznať prehru, napriek veľkej nevôli. Aj toto v nás nevedome pestovalo vnútornú motiváciu k sebazdokonaľo­vaniu, sebareflexii a pokore. Najväčšou devízou týchto pouličných hier a šantenia bolo vnútorné preciťovanie a prežívanie daných činností a zručností.

Je pravda, že občas sme mali aj divákov, zvlášť v dospievajúcom veku sa na nás prišli pozrieť baby z vedľajšej ulice. Opäť zaujímavá skúsenosť. Chceli sme sa ukázať, predviesť, dať zo seba všetko. Viem, že vtedy, ak by sme hrali aj proti REALU MADRID, tak neprehráme. Tu niekde vznikali zárodky „buldočej húževnatosti“, viery v seba a v svoje schopnosti, umocnené túžbou sa ukázať, predviesť. Takto sme si nevedome pestovali emočný vzťah k lopte, puku, hokejke, gólom, k samotnej hre, ktorý v nás počas niekoľkých rokov silno zakorenil, dostal sa až pod kožu. A táto láska k športu s nami pôjde až do konca života, podobne, ako schopnosť bicyklovať sa, keď raz precítite ten pocit rovnováhy. To sa nezabúda…

Preto sa možno zdá, že je ťažko dnes nahradiť tieto prirodzené formy, emočné zážitky a vášeň, klasickým tréningom. Dnešný tréning v mnohých prípadoch je zameraný viac na dokonalé a precízne technické prevedenie, skôr, ako na emočný zážitok. Rôznymi cvičeniami a vzorovými „manéžami“ ponúkame síce hotové riešenia, ale dnešná mládež im veľmi rozumieť nechce. Chýba vnútorná radosť hráčov, čo trénerským povzbudzovaním len ťažko nahradíme a potom prichádza k nedorozumeniam, čo dospeláci vyhodnotia po svojom a mentálna priepasť medzi trénermi a hráčmi narastá. Súhlasím, že vo vyšších kategóriách bez drilu, top výkon nebude. A verím, že aj náročné tréningy vedia byť hravé, zábavné a vedia ponúknuť vnútornú radosť hráčom. Je to len vecou nastavenia samotného trénera, jeho filozofie a názoru, či chce hráčov zataviť, alebo posúvať ich výkony cez emočnú zložku.

Prosím ustriehnime, aby sme „metodologizovaným“ tréningom nepotláčali samotné prežívanie, preciťovanie a radosť. Inak budeme vychovávať len priemerných hráčov, ktorí budú síce vedome ovládať jednotlivé zručnosti, ale nebudú mať pri tom radosť. Môže sa stať, že po čase ich takéto „hrádky“ prestanú baviť a presedlajú na iné zábavnejšie športy, či oblasti umenia/spev, tanec, hudba, maľovanie/, kde sa budú vedieť realizovať a tvorivo vyjadrovať svoje vnútorné pocity, za ktoré zožnú sladkú odmenu v podobe dobrého pocitu, či potlesku.

Tak, veľa šťastia pri hľadaní odpovedí na mnohé trénerské, či rodičovské PREČO?

Miroslav Mackulín, inšpirované životom